Portál AbcLinuxu, 8. prosince 2025 02:51
. Dajte si radšej na čas, pozorujte, počúvajte, veľa nehovorte, vnímajte, čo hovoria a robia ostatní. Poskytujte len nevyhnutné informácie. Nepustite si hneď hocikoho do osobnej zóny len preto, že na vás zapôsobil jeho haló efekt. (To je veľmi milý a sympatický človek! Len na chlieb natrieť! Aj sranda je s ním! Kamarátsky. I v hlave má! Šikovný, vyzná sa. Ani muche by neuškodil.)
À propos, sebavedomie je vec veľmi zložitá. Náš sebaobraz vzniká komplikovane, je to taký prienik toho, čo si myslíme o sebe my, čo si myslíme, že si myslia o nás iní, čo nám o nás povedali a hovoria... Nikdy nie je celkom hotový. Sme ako taký večne nespokojný maliar, ktorý sa pokúša vystihnúť svoj model, ale stále nie a nie zachytiť to podstatné. Nikdy neprestane konfrontovať to, čo vytvoril a čo by chcel vytvoriť a vždy bude mať pocit, že sa minul. To je však aj hybná sila jeho umeleckého snaženia... Nakoniec ten svoj portrét nechá nedokončený a pustí sa do práce odznova v nádeji, že tentoraz sa mu podarí nájsť dokonalosť.
Pochopiť čin nemôžeme, ak nepoznáme pohnútky. Preto nestačí sledovať len čo kto robí, ale hlavne uvažovať, prečo to robí. To je ale skryté hlboko pod povrchom a treba tomu čas. Význam informácie sa vždy mení v závislosti od komunikačnej situácie, od okolností, za ktorých komunikácia prebieha, a preto musíme najprv chápať spleť týchto okolností, ak máme rozlúštiť zmysel komunikovaného obsahu. Nevytrhávať nijaké správanie z kontextu. Snažiť sa chápať to, čomu sa tak otrepane hovorí „širšie a hlbšie súvislosti“. Počítať pritom so všetkými chybami vnímania, ktorým sa nevyhneme, pretože sme všetci obmedzení jeho neúprosnými zákonitosťami. A kto tvrdí, že nie je, iba zbytočne klame sám seba.
Ale toto má byť úvaha nad tým, kto je „Miriam“.
Pán Dad (budem ho tak volať, lebo o jeho inej než tunajšej identite neviem nič) s Dagom v jednej diskusii a pred časom uvažovali, že u predchodcu resp. druhého ja (?) Miriam ide o „sokratovský“ spôsob, ako poukázať na „symptómy“ (Miriam). Vtipnou formou analyzovali pohnútky a zrejme pár klincov presne trafili po hlavičke.
Mala som rada ich žartovné výmeny. To boli užívatelia, pred ktorými som cítila rešpekt a úctu. Rešpekt nie je celkom to isté ako úcta. To asi všetci vieme, však? Ale obe tie veci sú nevyhnutné pre skutočne kladný vzťah. Bez neho nie je možná ozajstná komunikácia. Len pseudokomunikácia. Tá nakoniec tvorí väčšinu toho, čo dnes za komunikáciu pokladáme. Vedľa seba prebiehajúce monológy, súperenie, kto z koho. Žiaden spoločný cieľ a snaha o vzájomné porozumenie a férovú dohodu.
Mám taký pocit, že Dad aj Dag mali radi invenčného Amigapowera. Aj za Miriaminou sériou článkov vidím niekoho, komu pripadajú tunajšie diskusie značne ochudobnené o minulé kvality. A vo svojej genialite a "humore"(na rozdiel od "tupých IT más") sa uisťujúci bystroušiaci a z medze na medzu preskakujúci vyplašení kralykovia už zjavne na ašpirácie, ktoré proklamujú, nestačia. Možno je Miriam aj niekto, kto metódami averzívnej terapie „lieči“ arogantných všeumelcov, čo si v opojení sebou samými nevšimli, že tie ich obrázky nenamaľoval Rembrandt, ale Kája. A je to taká škola hrou s dialógmi v Kájovej nezmyselnej hatlanine.
A možno je všetko inak:).
Tiskni
Sdílej:
ISSN 1214-1267, (c) 1999-2007 Stickfish s.r.o.