Administrace komentářů

Skompilovaný kernel sa skladá z dvoch častí (teda aspoň ten pre x86 procesory, ale tipujem, že to bude veľmi podobné aj pre iné architektúry).

Samotné jadro, ktoré môže byť zabalené pomocou gzip (v novších jadrách aj pomocou iných algoritmov). Tesne pred týmto gzip "súborom" je kód, ktorý má za úlohu presunúť jadro na správnu adresu a potom sa postará o dekompresiu. Normálne sa táto časť nachádza v súbore vmlinux.bin.

Ďalšia časť sa stará o prístup k hardvéru v počiatočnej fázy zavádzania a tá sa po skompilovaní nachádza v súbore setup.bin. Výsledné jadro je kombináciou oboch častí (najskôr setup.bin, potom vmlinux.bin zarovnaný zvyčajne na 4kB adresu).

V tom súbore NOR.raw sa tá časť vmlinux.bin začína na offsete 0x10000. Tie bajty, čo nasledujú sú kód, ktorý slúži na skopírovanie jadra na správnu adresu a jeho rozbalenie. Potom nasledujú dáta, ktoré slúžia len na vyplnenie voľného miesta (konkrétne 0x009, pretože tak je to nastavené v konfigurácii, ktorá sa používa pri linkovaní objektových súboroch, ten súbor je niekde v arch/sh). Celý ten kód je, pokiaľ si dobre spomínam, v súbore head.S. Potom je tam hlavička, ktorá, okrem iného, obsahuje reťazec HdrS a aj to je v tom head.S Potom nasleduje nejaký kód a podľa reťazcov, čo sú za ním predpokladám, že ide o deflate z knižnice zlib a nejaké funkcie na prácu s pamäťou. A potom, ako som už písal, je jadro zabalené do gzip formátu (a tá časť sa potom po rozbalení používa).

Netuším, čo presne robí tá prvá časť, ale je takmer isté, že má na starosti komunikáciu s hardvérom a je špecificky pre jednotlivé zariadenia a bez zdrojových kódov tej časti sa vlastné jadro nebude dať vygenerovať. Teda tá prvá časť slúži len na nastavenie hardvéru... a nevie nič o tej druhej časti, ani s ňou nijako nekomunikuje, takže teoreticky je možné tú prvú časť použiť aj bez zdrojových kódov (ak by adresa, na ktorú tá prvá časť skočí, ostala správna aj pri novom jadre).