Obchod na korze

2.11.2013 11:25 | Přečteno: 2012× | Zadané jméno kategorie je neplatné! | poslední úprava: 3.11.2013 08:58

Včera zhodou okolností konečne syn, ktorý ešte nedávno nechcel ani počuť o nejakej československej kinematografii, spomenul, že by chcel vidieť Obchod na korze a oni ho vzápätí v RTVS dávali! Tak vznikol tento nápad, napísať niečo o tom filme sem, kde nedávno pebehla jedna výmena názorov, týkajúca sa historickej viny a zodpovednosti. Dnes tá najmladšia generácia s oklieštenou časovou dotáciou vyučovania dejepisu o dejinách, aj tých celkom nedávnych, toho veľa netuší, málo (ak vôbec) číta a pokiaľ ide o filmy a umenie vôbec, vkus má (de)reformovaný komerčnými médiami a masovou kultúrou. Málo z týchto mladých (možno s výnimkou výnimočných z niektorých elitných škôl) niekedy počulo, čo to bola akási „Nová vlna“ v dejinách čsl. kinematografie - my sme mali to šťastie, že sme vyrastali v 2. pol. 60. rokov, keď sme v miestnom „Pionierskom dome“ o 14.00 každú sobotu mohli vidieť snáď úplne všetko, čo ju tvorilo.(A neprístupné Lásky jednej plavovlásky tiež, ak sa uvádzačka v miestnom kine tvárila, že vyzeráme na 18.)

Dvojica Ján Kadár a Elmar Klos, zaraďovaná tiež k čsl. Novej vlne, v rokoch 1952 až 1969 nakrútila spolu osem filmov. Okrem najslávnejšieho Obchodu na korze Smrt si říká Engelchen (1963) z obdobia II. svetovej vojny a SNP, podľa rovnomenného románu Ladislava Mňačku (kde hlavnú ženskú postavu stvárnila pozoruhodná Eva Poláková). Sčasti autobiografická Mňačkova postava partizána Pavla si retrospektívne premieta kľúčové okamihy, ktoré vyvrcholili tragédiou horskej obce Ploština, vypálenej za pomoc partizánom. Rovnomenný televízny film Smrť sa volá Engelchen (1960) nakrútil aj slovenský režisér Balaďa (výborná kamera Šajmovič, v hlavnej ženskej role Květa Fialová). Aj tieto filmy, pre ktoré je charakteristická dôsledná prepracovanosť charakterov postáv, patria do československej Novej vlny.

(Podobne veľký film, hoci bez Oscarov, s totožnou tematikou, ktorý sa oplatí vidieť, je Námestie sv. Alžbety, nakrútený podľa románu Rudolfa Jašíka, kde hlavnú rolu židovského dievčaťa Evy hrá mladá Emília Vášaryová. Má inú poetiku, ale je ňou práve pozoruhodný.)

Obchod na korze je podrobnou psychologickou štúdiou ľudských pováh na pozadí chorej doby a tragických udalostí, ktoré nemilosrdne odhaľujú malosť, obmedzenosť a slabosť človeka. Je nadčasovým tragikomickým obrazom ľudskej morálnej biedy, ktorá nakoniec musí nevyhnutne vyústiť do tragického konca. Lavírovanie medzi dobrom a zlom, láskou k blížnemu a judášskym grošom, ako sa napokon presvedčí miestny chudobný prostý človiečik, stolár Tóno Brtko, nie je možné. V rozhodujúcom okamihu, pod tlakom okolia, živočíšneho strachu o existenciu, lákavej hmlistej vidiny zdanlivo výhodného riešenia nevedome podpíše zmluvu s diablom.

Dej sa odohráva za klérofašistického Slovenského štátu v nemenovanom východoslovenskom mestečku. Filmovalo sa v máji – auguste 1964 v Sabinove na východnom Slovensku. V tom čase Sabinov vyzeral presne tak, ako mnohé iné typické slovenské mestečká v 40. rokoch. Námestie s kostolom, ulica na korze, kde väčšina obchodov patrí Židom. Mnohí slovenskí Židia pochádzali z Haliče, a tak nielen atmosféra malého slovenského provinčného mestečka, ale i poľsko – východoslovenská reč pani Lautmanovej (poľská herečka Ida Kamińska) premiešaná s jidiš pôsobí veľmi autenticky.

Film bol nakrútený podľa rovnomennej predlohy, novely židovského spisovateľa Ladislava Grossmana, narodeného v roku 1921 v Humennom, syna židovského remeselníka a malého obchodníka s remeňmi. Študoval na gymnáziu v Michalovciach, kde už nestihol do vydania Židovského kódexu odmaturovať. Za SŠ pracoval ako robotník v humenskej tehelni, pre útek z vojenskej pracovnej služby bol deportovaný do pracovného tábora v Banskej Bystrici, kde ho zastihlo povstanie. Skoro celá jeho rodina, rodičia aj väčšina súrodencov, zahynula roku 1944 počas SNP po nemeckom bombardovaní v Ružomberku. Aj Grossmanova žena Edita Friedmannová – Grossmanová bola Humenčanka – spolu s ostatnými židovskými dievčatami sa 25. marca 1942 ocitla v prvom transporte z Popradu do Osvienčimu...

Hlavná postava filmu, majstrovsky stvárnená Jozefom Krónerom, malý miestny človiečik, ožobráčený počas krízy ako väčšina jemu podobných chudobných ľudí, vyčíta švagrovi, ktorý robí kariéru v Hlinkovej garde (František Zvarík), že sa ho nezastal a nepomohol mu, keď prichádzal aj o to málo, čo mal. Uprostred bujarého rodinného posedenia, otupený ešte i alkoholom, pod nátlakom svojej obmedzenej, chamtivej ženy ľahkovážne prijme neočakávanú kompenzáciu za svoje stratené živobytie - arizačný dekrét na židovský obchod s galantériou. Netuší, že „podnik“ starej nahluchlej Židovky Rozálie Lautmanovej je v skutočnosti dávno stratový a starej panej pomáha prežiť len podpora miestnej židovskej náboženskej obce a dlhoročná pomoc „bieleho žida“ Kuchára. Ten na pani Rozáliu dohliada nielen preto, že bol priateľom a spolubojovníkom jej manžela, na ktorého to slovo padlo v zákopoch I. svetovej vojny, ale i preto, že ako jeden z mála rozoznáva, čo väčšina brtkovcov rozoznať nedokáže: tak vtedy, ako v hociktorom inom čase, v minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Tóno Brtko, ktorého nedoslýchavá pani Lautmanová premenuje trefne na „Krtka,“ sa ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi: na jednej strane chce mať pokoj od svojej po židovských pokladoch ukrytých pod dlážkou túžiacej ženy a švagra, ktorý vidí v arizácii židovských majetkov jedinečnú a neopakovateľnú príležitosť, ako sa zabezpečiť do budúcnosti - na druhej sa mu kdesi v kútiku jeho naivnej kresťanskej duše nesmelo ozýva i svedomie, podnecované „bielym židom“ Kuchárom. Ten ho presvedčí, aby pani Lautmanovú zbytočne neznepokojoval a ponechal ju v domnení, že jej do obchodu prišiel len dobrovoľne vypomôcť.

A Tóno, nerozumejúc sa ani najmenej do obchodovania, pomáha ako vie: opravuje pani Rozálii starý nábytok v jej byte, a popritom sa v jej izolovanom svete, nenakazenom rastúcim vonkajším zlom, začína cítiť lepšie ako „tam vonku.“ Uprostred tej bláznivej trmy – vrmy okolo drevenej pyramídy na námestí so slovenským dvojkrížom, tróniacim pyšne na jej vrchole, ktorú počas celého deja filmu stavajú na námestí za sklom Lautmanovej výkladu, nájde práve u tejto starostlivej, dobrosrdečnej a láskyplnej starenky oázu pokoja a teplo domova, symbolizované jej výbornou polievkou s domácimi „ľečkami.“ Hrá podľa Kuchárovej rady úlohu arizátora pred potenciálnymi udavačmi - židovského majetku chtivými obyvateľmi mestečka, bezohľadne karieristickým švagrom, svojou uhovorenou hlúpou ženou (vynikajúca prešovská herečka Hana Slivková), ktorá si vo svojej nekonečnej tuposti vôbec nie je schopná uvedomiť obludnosť a neznesiteľnosť situácie, do ktorej svojho muža ženie. Preto ju aj v jednej z posledných emocionálne vypätých scén Tóno hlava – nehlava zmláti. Keď sa mu opitému po obdržaní arizačného dekrétu sníval sen o bielom motýľovi, to ona si naverímboha brala do úst „lásku k blížnemu“, vysvetľujúc mu ňou zmysel jeho sna. Ona mu, skrotená a pokorená po výprasku (azda typické pre poddanskú povahu slovenského (s)prostého ľudu), za to ešte i ruku pobozká.

Symbol bieleho motýľa – zástavy sa Tónovi pripomenie v závere deja, keď sa nezadržateľne schyľuje k vyvrcholeniu tragédie. Pani Rozália, ponechaná v milosrdnom sebaklame, si po celý čas ani nevšimne, že sa niečo deje - až keď známych Židov sústreďujú pred odtransportovaním do zberného tábora na námestí za sklom jej bezpečného sveta a „Krtko“ sa od strachu spije do nemoty, začne tušiť, že niečo nie je v poriadku.

Brtko v neriešiteľnej siuácii, sledujúc dianie na námestí, podľahne panike a zmietaný protichodnými šialenými nápadmi nakoniec „ukryje“ pani Rozáliu násilím do komory, pričom jej nechtiac spôsobí smrteľný úraz. Zoči – voči rozuzleniu rieši napokon svoj vnútorný konflikt jediným spôsobom, ktorým divák môže dosiahnuť katarziu: zbavuje sa spoluviny na ťažkom hriechu voči ľudskosti tak, že nasleduje pani Lautmanovú do snového sveta večného mieru a čistej lásky, v ktorom na korze vyhráva orchester ako na hasičskom bále.

Tento filmový príbeh je mnohovrstvový a dalo by sa o ňom napísať ešte veľa. Každá postava, každá epizóda, sekvencia, záber, replika má v ňom hlboký význam. Výnimočné herectvo všetkých zúčastnených, z ktorých niektorí sa objavujú naozaj len na chvíľku (Elena Pappová-Zvaríková v role Brtkovej sestry a manželky bonvivánskeho švagra – gardistu) umožnilo vytvoriť presvedčivo živú, realistickú typológiu nielen vtedajšej spoločnosti. Jednu z vedľajších postáv, miestneho holiča Katza, si zahral nezabudnuteľný Martin Gregor, ktorý na vlastnej koži zažil ako mladá hviezda SND perzekúciu kvôli židovskému pôvodu a s ktorým sa vtedy bratislavské publikum na jeho poslednom vystúpení lúčilo neutíchajúcim standing ovation...Skvelý Adam Matejka (pochádzajúci tiež z garnitúry slovenských ochotníckych hercov, podobne ako Jozef Króner) v úlohe mestského sluhu, ktorému vedeckotechnický pokrok v podobe amplióna miestneho rozhlasu, novodobej hlásnej trúby štátnej propagandy, kradne živobytie, stvárnil svoju epizódnu tragikomickú postavičku s veľkým a čistým srdcom s takou presvedčivosťou, že sa jej môžeme takmer dotknúť.

Súčasní herci s akademickým vzdelaním sa k tomuto majstrovstvu veľkej hereckej generácie z doby Obchodu na korze ani len nepribližujú. Nehovoriac o umeleckej hodnote a humanistickom posolstve väčšiny toho, v čom účinkujú...

*Filmy Novej vlny: : Slnko v sieti (Štefan Uher, 1962), Konkurs (Miloš Forman, 1963), Křik (Jaromil Jireš, 1963), Postava k podpírání (Jan Schmidt, Pavel Juráček, 1963), Každý den odvahu (Evald Schorm, 1964), Démanty noci (Jan Němec, 1964), Intimní osvětlení (Ivan Passer, 1965), Ať žije republika (Karel Kachyňa, 1965), Obchod na korze (Ján Kadár, Elmar Klos, 1965), Romance pro křídlovku (Otakar Vávra, 1966), Sedmikrásky (Věra Chytilová, 1966), Ostře sledované vlaky (Jiří Menzel, 1966) Kristove roky (Juraj Jakubisko, 1967), Stud (Ladislav Helge, 1967), Svatba jako řemen (Jiří Krejčík, 1967), Drak sa vracia (Eduard Grečner, 1967), Marketa Lazarová (František Vláčil, 1967), Spřízněni volbou (Karel Vachek, 1968), Spalovač mrtvol (Juraj Herz, 1968), Zabitá neděle (Drahomíra Vihanová, 1969), Pasťák (Hynek Bočan, 1969/1990), Případ pro začínajícího kata (Pavel Juráček, 1969), 322 (Dušan Hanák, 1969), Slávnosť v botanickej záhrade (Elo Havetta, 1969), Všichni dobří rodáci (Vojtěch Jasný, 1968).

Obchod na korze

http://youtu.be/iyKXEdnN8b4

href="http://en.wikipedia.org/wiki/Gloomy_Sunday">http://en.wikipedia.org/wiki/Gloomy_Sunday

       

Komentáře

[Michal Kubeček]

Přijde mi trochu nefér v tom výčtu vynechat Žert a Ucho, tyhle dva filmy IMHO patří k nejlepšímu, co v té době bylo natočeno.

[ja, patentovy zakon:)]

Ucho je jeden z mojich obľúbených filmov. Už som ho neraz aj tu spomínala, naposledy v súbvislosti s tým, že niektorí vytýkali Zemanovi ocenenie Bohdalovej, ktorá tam podala neskutočný, geniálny výkon (spolu s Brzobohatým). Tých filmov je veľa, Ucho samozrejme excelentné. Z tých nových im stačí len pár (napr.Kawasakiho růže). Môj blog nie je len o filme:).

[alkoholik]

Ucho skoncil v trezoru, takze ho tehdy nejspis videt nemohl.

[ja, patentovy zakon:)]

veľa ich tak skončilo, aj Obchod na korze, aj Hanákove Obrazy starého sveta...Niektoré filmy sa dali stihnúť do toho 70. roku a niektoré vidieť potom už začiatkom 80. vo filmových kluboch (tak som videla napr. Markétu Lazarovú, sovietsky film Komisárka, Chytilovej filmy)

[ovoce]

Obchod na Korze jsem viděl... v autobuse Student Agency.

Co bylo na tom nechutné bylo, že to používali jako vycpávku za nějakou kravinu, která byla příliš krátká (Kung-Fu panda, mravenčí polepšovna, nebo nějaká taková volovina). Fakt nedůstojné, a navíc to ti slizouni stopli, když autobus dojížděl do cílové zastávky (co jsem slyšel, tak takhle měli Korzo na programu stabilně, nebyla to žádná výjimka). Těžce ten film pohaněli, IMHO, protože je skutečně dobrý...

[ja, patentovy zakon:)]

Film v autobuse:) musí byť strašná vec,ja už mám problém aj v kine sa sústrediť, hoci teraz chodí do kina 5 ľudí, a tak je pokoj... ale zase tam bohviečo nedávajú. Ja si do autobusu beriem klebetníky (Plus 7 dní a pod.), aby sa mi dobre zaspávalo.

Ale vážne: filmov na tému holocoustu bolo nakrútených veľmi veľa. Mnohé som videla, ale len niekoľko takých, ktoré aj bez nejakých naturalistických scén z koncentrákov dokázali naozaj zasiahnuť svedomie. Spielbergov Schindlerov zoznam alebo Sophiina voľba (kniha aj Pakulov film) - to mi pripadalo len tak povrchne popisne a skôr ako obchod s divácky atraktívnou témou a vychytený Život je krásny - ako bezduchá zlátanina z ošumelých klišé. Ale tento film je výborný... keď tu chodieval Dag, tak som ho už spomínala

[Lionel Frederick]

Kup si BMW Z4

[ovoce]

Tyjo, já možná tak trabuka nebo embéčko někde za odvoz :)

A to ještě nevím, jestli bych utáhl povinný ručení a výměny oleje ;p

[gtz]

Dobrý film

[ja, patentovy zakon:)]

trochu od veci...ale vy ste už tiež takmer pamätník... chcela som sa dostať na stránky ÚPN (sú nedotupní) a pri tých pokusoch som si všimla, že zomrela Jovanka Titová (keď už bola reč o tých partizánoch:))

keďže pred x rokmi mi nejakí Srbi vo Vys. Tatrách tvrdili, že sa sa na ňu podobám, zrejme sa dožijem tiež 89 rokov... tak to sa má abc linuxu na čo tešiť

[gtz]

myslím, že měla lehčí život než všichni kolem a za Tita byla Jugoslávie Jugoslávií a dobře věděl co a jak a proč.

[ja, patentovy zakon:)]

Ešte za Tita ju obvinili z prípravy sprisahania, ona sama povedala, že videla, prilliš veľa vedela o ľuďoch okolo neho a snažila sa Tita pred nimi vystríhať a chrániť. Už vtedy ju odstránili z verejného života a z jeho blízkosti, po jeho smrti žila 29 rokov fakticky v domácom väzení v nejakej starej vile, kam ju presťahovali. Ich majetok vrátane zariadenia domácnosti zoštátnili a zbavili ju dokladov, ani dôchodok nemala (vojnová veteránka), priznali jej ho až keď jej tie doklady vrátili v 2009. roku. Čítala som diskusie pod srbskými článkami, ľudia si mysleli, že dávno zomrela... a väčšina sa zhoduje, že to bola dobrá ženská, vážia si ju avyjadrujú jej úctu.

Mne sa Tito páčil, lebo bol hrdina partizánskej vojny (a tak Stalin aj Amerika po vojne utreli nos a kto má Balkán, ten má Európu) a bol u nás zakázaný aj s celou Juhosláviou ešte aj na zemepise.

Jovanka napísala vraj nejaké pamäti, tak by som si to rada prečítala.

[gtz]

No ano, jugoslávští partizání a jejich druhá temná strana, která přežila vše. A ta druhá strana se velice zapojovala do bojů o Srbsko apod.

[ja, patentovy zakon:)]

druhá temná strana, která přežila vše.

???

Balkánu niet čo závidieť - v 20. st. takmer čo generácia, to vojna... Ale na druhej strane, to, čo dokázali tí juhoslovanskí partizáni proti Hitlerovi nedokázal nikto v Európe! Bojovali tam Srbi, Chorváti, všetci (ak neboli ustašovci:)) bok po boku...Tito potom zjednotil juhoslovanské národy, dokázal vzdorovať Rusom a otvoril hranice na Západ...Poznám človeka, čo z ČSSR za Tita ušiel do Juhoslávie a žil tam spokojne až do vojny a rozpadu. A naopak, dolnozemských Slovákov, čo sa vrátili do "vlasti", ktorá ich potom brala ako nespoľahlivé živly.

[gtz]

temnou stranu jsem myslel pouze někoho zvaného "ustašovci". A není od věci říct, že UCK a ostatní bojovníci za svobodu s nimi mají hodně společného.

[Dalibor Smolík]

Doplnil bych seznam o film Skřivánci na niti (1969, Jiří Menzel). Velmi dobře udělaný film, zcela realistický, jako by byl natočen až po roce 1990!. Atmosféra Kladna autentická a postava Nejedlého, kterého ztvárnil Šmeral byla naprosto dokonalá

[ja, patentový zákon]

...Hrušínsky tam v rámci osvety umýva tu maloletú Cigánku:)

práve tu cez prestávku ženy spomínali včerajší film na Nove či Prime(ja to nemám) s O. Keiserom, Magálovou, Holubovou a Bartoškom... ja som včera videla Na psí knížku na ČT2... ako vidíte, Č. a S. sa celkom nerozdelilo

[Dalibor Smolík]

Nerozdělilo a je to dobře Vzájemná výměna pořád funguje

[ja, patentovy zakon:)]

viem, že Čechov slovenské filmy tak nezaujímali ako nás české (veď sme toho aj mali menej a nemali sme až do soc. realizmu:) nejaké veľké alebo príliš zábavné filmové diela až na výnimky, ale okrem perfektnej komédie Pacho, hybský zbojník sa sem-tam niečo náje, napr. toto je vydarený film

ukážka

na to, že je z r. 1960 naozaj výnimočne

[Dalibor Smolík]

Naprosto souhlasím, Čechy tolik slovenské filmy nezajímaly, ale ne tak úplně. Díky za ukázku Pamatuji se ale, že slovenské inscenace v televizi (byly vždy v pondělí) byly velmi sledované a oblíbené v Praze.

[ovoce]

Skřívánci na niti: +1969! taky skvělý kus.

[ja, patentovy zakon:)]

ešte jeden český film, v "Pionierskom dome" ho dávali snáď raz do mesiaca:))... zaujímavé je, že tam hrala aj talentovaná herečka Obrová, ktorá hrala hl. postavu v Kadárovom filme Katka(dostupný je celý na you tube, taká údernícka komédia, ale milá:))

Láska jako trám