O klamoch a ilúziách

14.6.2015 16:48 | Přečteno: 988× | trolling | poslední úprava: 14.6.2015 20:27

Ako obyčajne, mala by som aj iné veci na práci, ale toto ma práve bude baviť asi viac.

Všetci teoreticky ovládame zásady efektívnej komunikácie. Vieme, že základným predpokladom toho, aby nezlyhala ešte skôr ako začala, je motivácia – ochota počúvať, čo hovoria tí druhí, zaujímať sa o nich, o ich názory, nechať ich o nich hovoriť, snažiť sa ich pochopiť a tiež rešpektovať, hoci sú odlišné od našich. A pokiaľ vyvolávajú v nás nesúhlas, konštruktívne a zrozumiteľne bez osobných útokov argumentovať, veľmi citlivo používať kritiku, brať pritom do úvahy individuálny „prah citlivosti“ a podľa toho voliť spôsob, akým vyslovíme svoje výhrady. Niekto znesie drsnejší humor, s niekým musíme jednať opatrnejšie. Pritom si treba vedieť uznať vlastné chyby a trebárs sa za ne aj ospravedlniť, ak ich dodatočne zistíme, a nemať pritom pocit, že sa tým nejako znižuje naše sebahodnotenie a že to ohrozuje naše sebavedomie. Na to je však potrebná dôvera k partnerovi, no ak ju tento opakovane narušil, potom je len veľmi ťažké sa cez tieto skúsenosti preniesť. Preto s niektorými ľuďmi prestávame zmysluplne komunikovať. Ak sa im z nejakých dôvodov nevyhneme. Potom ide o to, či sa z „priestoru“ necháme vytlačiť, či rezignujeme, zvolíme únikovú reakciu, alebo sa rozhodneme odolávať veľmi pravdepodobným pokusom o vyvolanie ostrých konfliktov za účelom našej morálnej likvidácie. Pokiaľ tieto mobbérske techniky (ešte) nepoznáte z rodinného prostredia, alebo z práce, ťažko si s nimi budete vedieť len tak sami od seba poradiť. Psychológ vám odporučí, aby ste z takého prostredia, ak je toho už na vás priveľa, v záujme svojho duševného a fyzického zdravia rýchlo zdupkali a našli si nejaké vhodnejšie, kde si s ľuďmi viac vzájomne sadnete. Lenže najmä vo formálnych (napr. pracovných) skupinách si človek nevyberie, musí sa nejako účelne prispôsobiť a asi nebude riešením zakaždým zdrhnúť, keď narazí na komunikačnú bariéru. Riešením je pokúsiť sa nájsť nejaký komunikačný kanál, ktorým by sa dali tie komunikačné bariéry prekonať. V skupine, akokoľvek homogénne navonok pôsobiacej, bude vždy mlčiaca väčšina, v ktorej sa určite budú nachádzať jednotlivci, ktorí sa po neblahých skúsenostiach stiahli z verejného priestoru do seba a bude tam aj dosť tých „slabších pováh“, ktoré sa jednoducho nechajú vláčiť mienkotvornou „špičkou ľadovca“. Neurobte hneď na začiatku osudovú chybu, typickú aj pre mňa, že vyložíte hneď svoje karty na stôl, očakávajúc, že to recipročne, len tak z úprimnosti srdca, urobia aj tí druhí. Tak to nefunguje, priatelia, to by sme museli žiť v nejakom ideálnom svete z nástenky s kódexom komunistu. Dajte si radšej na čas, pozorujte, počúvajte, veľa nehovorte, vnímajte, čo hovoria a robia ostatní. Poskytujte len nevyhnutné informácie. Nepustite si hneď hocikoho do osobnej zóny len preto, že na vás zapôsobil jeho haló efekt. (To je veľmi milý a sympatický človek! Len na chlieb natrieť! Aj sranda je s ním! Kamarátsky. I v hlave má! Šikovný, vyzná sa. Ani muche by neuškodil.)

À propos, sebavedomie je vec veľmi zložitá. Náš sebaobraz vzniká komplikovane, je to taký prienik toho, čo si myslíme o sebe my, čo si myslíme, že si myslia o nás iní, čo nám o nás povedali a hovoria... Nikdy nie je celkom hotový. Sme ako taký večne nespokojný maliar, ktorý sa pokúša vystihnúť svoj model, ale stále nie a nie zachytiť to podstatné. Nikdy neprestane konfrontovať to, čo vytvoril a čo by chcel vytvoriť a vždy bude mať pocit, že sa minul. To je však aj hybná sila jeho umeleckého snaženia... Nakoniec ten svoj portrét nechá nedokončený a pustí sa do práce odznova v nádeji, že tentoraz sa mu podarí nájsť dokonalosť.

Pochopiť čin nemôžeme, ak nepoznáme pohnútky. Preto nestačí sledovať len čo kto robí, ale hlavne uvažovať, prečo to robí. To je ale skryté hlboko pod povrchom a treba tomu čas. Význam informácie sa vždy mení v závislosti od komunikačnej situácie, od okolností, za ktorých komunikácia prebieha, a preto musíme najprv chápať spleť týchto okolností, ak máme rozlúštiť zmysel komunikovaného obsahu. Nevytrhávať nijaké správanie z kontextu. Snažiť sa chápať to, čomu sa tak otrepane hovorí „širšie a hlbšie súvislosti“. Počítať pritom so všetkými chybami vnímania, ktorým sa nevyhneme, pretože sme všetci obmedzení jeho neúprosnými zákonitosťami. A kto tvrdí, že nie je, iba zbytočne klame sám seba.

Ale toto má byť úvaha nad tým, kto je „Miriam“.

Pán Dad (budem ho tak volať, lebo o jeho inej než tunajšej identite neviem nič) s Dagom v jednej diskusii a pred časom uvažovali, že u predchodcu resp. druhého ja (?) Miriam ide o „sokratovský“ spôsob, ako poukázať na „symptómy“ (Miriam). Vtipnou formou analyzovali pohnútky a zrejme pár klincov presne trafili po hlavičke.

Mala som rada ich žartovné výmeny. To boli užívatelia, pred ktorými som cítila rešpekt a úctu. Rešpekt nie je celkom to isté ako úcta. To asi všetci vieme, však? Ale obe tie veci sú nevyhnutné pre skutočne kladný vzťah. Bez neho nie je možná ozajstná komunikácia. Len pseudokomunikácia. Tá nakoniec tvorí väčšinu toho, čo dnes za komunikáciu pokladáme. Vedľa seba prebiehajúce monológy, súperenie, kto z koho. Žiaden spoločný cieľ a snaha o vzájomné porozumenie a férovú dohodu.

Mám taký pocit, že Dad aj Dag mali radi invenčného Amigapowera. Aj za Miriaminou sériou článkov vidím niekoho, komu pripadajú tunajšie diskusie značne ochudobnené o minulé kvality. A vo svojej genialite a "humore"(na rozdiel od "tupých IT más") sa uisťujúci bystroušiaci a z medze na medzu preskakujúci vyplašení kralykovia už zjavne na ašpirácie, ktoré proklamujú, nestačia. Možno je Miriam aj niekto, kto metódami averzívnej terapie „lieči“ arogantných všeumelcov, čo si v opojení sebou samými nevšimli, že tie ich obrázky nenamaľoval Rembrandt, ale Kája. A je to taká škola hrou s dialógmi v Kájovej nezmyselnej hatlanine.

A možno je všetko inak:).        

Komentáře

[Slinta]

Slinta, kopírka, zase slintá na kopírování.

[flhkewozwnzssah]

Vyhlasujem súťaž: nájdi ( imitátor Turingovho stroja:))z čoho /od koho som niečo kopírovala. Ak nenájdeš (a to nenájdeš!) si zlomyseľný klamár. Ako že aj si. :)

[Miriam]

ŽE SE S TÍM TUPCEM JEŠTĚ BAVÍŠ, KÁMOŠKO. JÁ BYCH HO POSLALA DO PRDELE A AŤ SI TAM JE, KDYŽ TAM PATŘÍ.

[Miriam]

Tak tohle mi přišlo jako originál. Koukám, že místní hackeři to s textem umí.

[flhkewozwnzssah]

O "kopírovaní" tu prednáša už pár rokov jílek a teraz to asi prevzal ten bystroushakov "vynález" na elimináciu patentového zákona:). Kurník, že tie decká nemajú trochu tvorivého ducha! Furt len po niekom opakujú stokrát omleté vtákoviny, niekedy mám dojem, že len napodobňujú pár schém nie sú schopné vybočiť, a to bolo kecov o tom (po 89.), ako ďalšie generácie budú mať slobodného a tvorivého ducha a ako smostatne budú myslieť!