Fedora se stala oficiální distribucí WSL (Windows Subsystem for Linux).
Společnost IBM představila server IBM LinuxONE Emperor 5 poháněný procesorem IBM Telum II.
Byla vydána verze 4.0 multiplatformního integrovaného vývojového prostředí (IDE) pro rychlý vývoj aplikaci (RAD) ve Free Pascalu Lazarus (Wikipedie). Přehled novinek v poznámkách k vydání. Využíván je Free Pascal Compiler (FPC) 3.2.2.
Podpora Windows 10 končí 14. října 2025. Připravovaná kampaň Konec desítek (End of 10) může uživatelům pomoci s přechodem na Linux.
Již tuto středu proběhne 50. Virtuální Bastlírna, tedy dle římského číslování L. Bude L značit velikost, tedy více diskutujících než obvykle, či délku, neboť díky svátku lze diskutovat dlouho do noci? Bude i příští Virtuální Bastlírna virtuální nebo reálná? Nejen to se dozvíte, když dorazíte na diskuzní večer o elektronice, softwaru, ale technice obecně, který si můžete představit jako virtuální posezení u piva spojené s učenou
… více »Český statistický úřad rozšiřuje Statistický geoportál o Datový portál GIS s otevřenými geografickými daty. Ten umožňuje stahování datových sad podle potřeb uživatelů i jejich prohlížení v mapě a přináší nové možnosti v oblasti analýzy a využití statistických dat.
Kevin Lin zkouší využívat chytré brýle Mentra při hraní na piano. Vytváří aplikaci AugmentedChords, pomocí které si do brýlí posílá notový zápis (YouTube). Uvnitř brýlí běží AugmentOS (GitHub), tj. open source operační systém pro chytré brýle.
Jarní konference EurOpen.cz 2025 proběhne 26. až 28. května v Brandýse nad Labem. Věnována je programovacím jazykům, vývoji softwaru a programovacím technikám.
Na čem aktuálně pracují vývojáři GNOME a KDE Plasma? Pravidelný přehled novinek v Týden v GNOME a Týden v KDE Plasma.
Dovoľte, aby som Vás privítal pri už treťom vydaní seriálu o napalovaní CD pod operačným systémom Linux. V dnešnej časti sa ponoríme do samotnej problematiky napalovania.
Táto časť seriálu už bude predpokladať, že máte úspešne spustenú a nakonfigurovanú napalovačku na vašom počítači. Ak nie, prečítajte si naše staršie diely (I a II).
Ak ste donedávna používali niektorý z napalovacích programov pod Windows, či už je to NERO, Easy CD Creator, alebo originál dodávaný ku vášmu modelu napalovačky, zabudnite na jeho ovládanie. V tejto časti sa budeme zaoberať najmä programami určenými pre príkazovú riadku. Samozrejme, neskôr spomenieme aj niektoré grafické nadstavby, ktoré ale tak, či tak používaju programy, ktoré tu dnes budeme rozoberať.
Vypalovanie CD pod Linuxom sa realizuje v dvoch krokoch. V tom prvom musíme mať pripravení tzv. obraz nášho budúceho CDčka. Kto donedávna používal na napalovanie systém Windows, a vytváral si obraz každého kopírovaného CDčka na svoj disk, určite vie, o čom je reč. Ti, ktorí nevedia, o čom je reč, si môžu predstaviť určite miesto na svojom disku (napríklad adresár), pod ktorým majú porozmiestňované a ponahrávané súbory tak, ako ich budú chcieť mať porozmiestňované na svojom novom CD. Treba si však uvedomiť ďalšiu vec. Zatial čo vo Windowse nebolo pravidlo vytvárat obraz (okrem prípadu, ked vlastníte len napalovačku bez CDROM), v Linuxe by malo vždy platit, že treba vytvorit obraz na disk. Samozrejme nie je to podmienka. Niektoré grafické napalovacie programy, dokážu napalovať už priamo zvolený adresár (obraz robia automaticky) - o tom, ale až v budúcej časti.
Obrazom v Linuxe bude jeden súbor, ktorý bude obsahovať akoby zabalené data, ktoré chceme vypáliť. To znamená, že v Linuxe nestačí nahádzať pod jeden adresár data a začať ich hneď napalovať, ale musíme tieto data zabaliť (zhrnúť) do takzvaného ISO súboru (ISO - viď. prvý diel seriálu). Nejde tu ani tak celkom použiť slovo "zabaliť", lebo data v tomto súbore nie su komprimované, ale kedže sa všetky súbory zhrňaju do jedného, budem aj naďalej používať slovo "zabaliť". Tento postup je dôležitý najmä preto, že obyčajné čisté CD ešte neobsahuje žiadný súborový systém a práve tento mu musíme zadefinovať pri výrobe ISO súboru. Súborový systém má na starosti organizáciu súborov na médiu. Každé médium na počítači musí obsahovať nejaký súborový systém či už je to disketa, CDčko, disk, ZIP mechanika alebo aj FLASH karta. Súborových systémov je niekoľko a každé z nich je niečim špecifické.
Ďalším krokom napalovania pod Linuxom, je už samotné vypalovanie ISO
súboru (obrazu) prostredníctvom programu cdrecord
, alebo už aj
pomocou nového dvdrecord
.
Iste je vám už známe, že na každom zariadení (médiu) musí byť vytvorený nejaký súborový systém. Po formáte diskety, disku, alebo iného média musíme (pod Linuxom) vytvárať súborový systém (mkfs). Zatiaľ čo na disku vytvoríme systém a postupom času ho vypĺňame údajmi, tak v CD to je len jednokroková záležitosť. To znamená, že v jednom kroku musíme na CD vytvoriť systém a zaroveň ho už aj zaplniť údajmi. Ak sa vám podarí vytvoriť prázdny ISO súbor, tak výsledkom bude čisté naformátované CD so súborovým systémom bez údajov, ktoré už môžte akurát tak zahodiť. Vzhľadom na tieto skutočnosti ani nie je možné napríklad z prepalovateľného CDčka vymazať len určitú časť sektorov, ale CD treba úplne zmazať a na novo napáliť.
Na vytváranie ISO obrazov slúži nástroj mkisofs
, ktorý
môžte stiahnúť aj ako súčasť balíka cdrtools
z domovskej stránky autora programu
cdrecord
. V minulosti bol náhradou mkhybrid
, lebo
mkisofs
ešte nedosahovalo takých "kvalit" ako dnes.
Ešte chcem upozorniť, že v nasledujúcich riadkoch sa budeme venovať len
systémom, ktoré podporuje balík mkisofs
. Pokiaľ máte záujem sa
dozvedieť niektoré informácie o ďalších súborových systémoch, tak celkom
dobre howto nájdete aj na stránke Filesystems-HOWTO. Aby sme ale furt len nekecali, poďme sa pozreť na
príklad vytvorenia takého ISO obrazu.
mkisofs -r -o nazov_vystupneho_suboru.iso vstupny_adresar/
Uvedený príklad demonštruje vytvorenie jednoduchého ISO súboru, ktorý je
možne začať napalovať. Ak si do adresára napríklad /iso
nahrám
nejaké súbory a použíjem vyššie uvedenú syntax príkazu
mkisofs
, bude výsledkom jediný ISO súbor, ktorý keď vypálime
na CD a pozreme sa doň, najdeme v ňom súbory tak, ako keby sme boli pod
adresarom /iso
. Parameter -r
aktivuje RockRidge
rozšírenia a takisto určuje všetky súbory na čítanie. Čo sa týka RockRidge
rozšírení - ide o systém, ktorý zabalované súbory akoby zmapuje na formát
8.3. Ide o formát, ktorý zaručuje kompatibilitu medzi väčšinou systémov.
Znamená, že pre systémy, ktoré toto rozšírenie nepodporujú budú súbory max.
8 znakov dlhé (názov súboru) a 3 znaky dlhá prípona (EXE, COM, BAT,
atď...).
Z uvedeného vyplýva, že takto napálené CD bude možné načítať aj na systémoch ako je MS-DOS a takisto WINDOWS. WINDOWS ako taký tiež nepodporuje RockRidge, takže nazvy súborov, bude tiež možné vidieť len v maximálnej dĺžke 8 znakov. Čo sa ale týka Linuxu, tak tento systém tieto rozšírenia podporuje, čiže ak ste si dali nahrať súbor, ktorý ma napríklad meno "toto je moj dlhy súbor.pdf", tak pod Windowsom ho uvidíte ako "toto_je_.pdf", zatiaľ čo v Linuxe bude zobrazený v plnej kráse. Toto rozšírenie navyše ponúka možnosť používať v Linuxe aj symbolické linky a zachováva nadstavenie atribútov (práv) daného súboru.
Takto vytvorené CD používa systém ISO9660. Pokiaľ chceme, aby sa dlhé
názvy súborov zobrazovali aj na Windowsoch, musíme, použiť, takzvané Joliet
rozšírenia. Tie zasa aktivujeme parametrom -J
. Zaroveň nie je
problém tieto rozšírenia zmiešať do kopy tak, aby plnohodnotne CD fungovalo
ako pod Windowsom, tak aj pod Linuxom.
mkisofs -r -J -o vystupny_subor.iso vstupny_adresar/
Nemenej známym formátom je aj tzv. HFS (Macintosh Hierarchical
Filesystem), ktorý umožnuje napaliť CDčko pre Macintosh počítače (prepínač
-hfs
) a formát El Torito sa zasa používa v spojení s
bootovateľnými CD. Okrem tohto ponúka ešte mkisofs
pre tieto
formáty aj rôzné iné voľby. Bližšie sa dočítate v manuál. stránkach
programu.
Všetky doteraz uvedené rozšírenia využívaju systému ISO9660. Ak by ste
chceli, ale vytvoriť CD napríklad s ext3 súborovým systémom, tak postup je
úplne iný. Nakoľko sa mkisofs
snaží využívať len formáty
kompatibilné s ďalšími OS, ext3 (ani ďalšie ako ext2...) nie je týmto
programom podporované. Pokiaľ by ste si ale naozaj chceli vytvoriť takéto
špeciálne CD, ktoré samozrejme načítate len na Linuxe, musíte použit príkaz
dd
. Tento je dostupný v každej distribúcii Linuxu. Príklad
vytvorenia takéhoto súborového systému môže potom vyzerať aj
takto:
dd if=/dev/zero of="moj_subor.iso" bs=1024k count=650
Uvedený príkaz nám vytvorí ISO súbor o veľkosti 650 MB (count parameter). Tento súbor, je ale zatiaľ bez súborového systému, takže je na vás aký si vyberiete. Ak sa teda chceme držať pôvodného cieľa, vytvoríme v tomto súbore ext3 súborový systém.
mkfs.ext3 moj_subor.iso
Hoci vám po potvrdení tohto príkazu "vyroluje" varovanie, ignorujte ho a potvrďte svoju voľbu tlačítkom "y". Po vytvorení súborového systému doň musíme nakopírovať zvolené data.
Po vytvorení obrazu vášho budúceho CD sa môžme presvedčiť o jeho plnej
funkčnosti. Iste si ešte spomínate na II diel, v ktorom som
spomínal konfiguráciu jadra. Ľudia, ktorý s nami prechádzali všetkými bodmi
(kompilovali si jadro), museli zakompilovať ako modul do jadra podporu
Loopback devices
. Linux má vlastnosť, ktorá mu dovoľuje
pripájať niektoré súbory, tak akoby to boli diskové oddiely. Príkazom:
mount -o loop moj_subor.iso /mnt/floppy
V uvedenom príklade vidíme postup pri pripojovaní nášho ISO súboru do
niektorého adresára (/mnt/floppy
je len ako príklad).
Prepínač -o loop
nám aktivuje "loopback", ktorá nám umožnuje,
takýto súbor pripájať. Takže po vykonaní príkazu môžte pristupovať k
súborom (pod /mnt/floppy
) tak, akoby boli na vašom CDčku. Ak
ste si súbori "doprezerali", musíte opäť použiť príkaz:
umount /mnt/floopy
Pokiaľ ste si vytvárali obraz so svojím vlastným súborovým systémom,
napríklad naším vyšším postupom vytvorenia ext3, tak samotné nakopírovanie
súborov, uskutočníme podobne, ako pri teste CDčka. Dobré by však bolo
uviesť príkazu mount
aj parameter -t
, teda
napríklad:
mount -t ext3 -o loop moj_subor.iso /mnt/floopy
Po zadaní uvedeného príkazu sa nám náš obraz pripojí do adresára
/mnt/floppy
a začne sa chovať, ako pripojený disk o veľkosti
650 MB. Keď doň nakopírujeme súbory, musíme ho odpojiť a môžme pristúpiť k
už samotnému procesu vypalovania.
Ako som už spomenul, na napalovanie sa používa program
cdrecord
, alebo jeho nová alternatíva dvdrecord
.
Syntax zmieneného programu je pomerne jednoduchá. Iste si pamätáte na
ukážku výpisu, ktorá nám zobrazovala nájdené SCSI zariadenia. V tom mojom
prípade to bolo číslo 0,0,0. Tieto jednotivé čísla zastupujú číslo SCSI
zbernice, ID zariadenia a potom je tzv. číslo LUN (SCSIBUS,TARGET,LUN).
Každe SCSI zariadenie dostáva v systéme túto trojicu identifikačných
čísel. Je ich možné navoliť aj ručne, ale väčšinou sú pridelované systémom,
ktorý sa stará, aby jednotlivé SCSI zariadenia neboli v kolízii. Každé
zariadenie, ma na svojej SCSI zbernici svoje jedinečné ID číslo. Číslo LUN
(Logical Unit Number) špecifikuje, niektoré ďalšie rozhrania daného
zariadenia. Toto posledné číslo je vo väčšine prípadov "0". Takže čo musíme
o svojej napalovačke vedieť je to, pod akým "trojčíslom" je detekovaná. Nám
už známy príkaz cdrecord -scanbus
, vypíše zoznam
zariadení.
cdrecord -scanbus
Cdrecord 1.10 (i686-pc-linux-gnu) Copyright (C) 1995-2001 Jörg
Schilling
Linux sg driver version: 3.1.24
Using libscg version 'schily-0.5'
scsibus0:
0,0,0 0) 'ZIP' 'IOMEGA ZIP-100' 'R'
'Removable ZIP disk'
0,1,0 1) 'ATAPI' 'CD-R/RW 24X10' 'P.MJ'
Removable CD-ROM
0,2,0 2) *
0,3,0 3) *
V tomto prípade bude naše štastné trojčíslo "0,1,0" tomuto totižto
systém pridelil napalovačku. Na čísle "0,0,0" máme ZIP mechaniku, ktoru,
ale pre napalovanie nebudeme využívať... V praxy pri napalovaní sa
poznatok tohto čísla využíva, aby sme programu cdrecord
ukázali na ktoré zariadenie môže posielať SCSI príkazy (sám cdrecord to
nevie rozoznať). Príklad použitia tohto programu môže potom vyzerať aj
takto:
cdrecord -v speed=4 dev=0,1,0 -data moj_subor.iso
Poznámka: Program musíme spúštať ako užívateľ root. Je to kvôli
nadstavením právam na /dev/sg*
zariadeniach. Pokiaľ dostatočne
upravite práva, tak program je možné spúšťať aj ako non-root užívateľ.
Pozor však na to, aby vám užívatelia nepoškodili (nezmazali,
nenaformátovali) prípadne SCSI disky.
Myslím, že rozoberať prepínače nie je nejak extra treba. Pre úplnosť,
nám -v
zapne tzv. ukecaný režím (ukazuje aj priebeh
napalovania), speed=x
nám definuje rýchlosť napalovania
(pokiaľ zadáte číslo väčšie, než je ním schopná vaša napalovačka páliť, tak
cdrecord použije aj tak len to maximálne, ktoré vaša napalovačka zvláda),
dev=SCSIBUS,ID,LUN
definuje zbernicu, na ktorej sa nachádza
napalovacie zariadenie no a parameter -data
našepkáva
programu, že pôjde o datové CD.
Niekomu sa môže zdať, že uvedený spôsob je moc "dlhý". V taktomto
prípade nám bude stačieť konfiguračný súbor
/etc/cdrecord.conf
, ktorý môžme upraviť, pre naše potreby.
# This file is /etc/cdrecord.conf
# It contains defaults that are used if no command line option
# or environment is present.
#
# The default device, if not specified elswhere
#
CDR_DEVICE=moj_cmeliak
#
# The default speed, if not specified elswhere
#
CDR_SPEED=4
#
# The default FIFO size if, not specified elswhere
#
CDR_FIFOSIZE=4m
#
# The following definitions allow abstract device names.
# They are used if the device name does not contain the
# the characters ',', ':', '/' and '@'
#
# drive name device speed fifosize driveropts
#
#teac= 1,3,0 -1 -1 ""
#panasonic= 1,4,0 -1 -1 ""
#plextor= 1,4,0 12 -1 ""
#sanyo= 1,4,0 12 -1 burnproof
moj_cmeliak= 0,1,0 -1 -1 burnproof
Mýslím, že obsah, nie je treba nijak extra rozoberať, snaď až na
niekoľko detailov. Všimnite si, že v parametri CDR_DEVICE
som
uviedol svoje meno napalovacieho zariadenia, ktoré som potom konkretnejšie
(aj jeho parametre) nadefinoval na konci súboru. V tejto "definícii" som
určil, na akom "štastnom" trojčíselku mám svoju napalovačku, akou
rýchlosťou chcem napalovať defaultne (pokiaľ nezadám nejakú inú hodnotu v
príkazovom riadku), aka ma byť veľkosť FIFO (si vysvetlime za chvíľku) a
niektoré ďalšie parametre CD-ROMu, ako je napríklad "burnproof".
Pred napalovaním si musíme uvedomiť, na čo náš počítač má a na čo
nie. Pokiaľ sa rozhodneme využiť napalovanie bez funkcie BURNPROOF, alebo
ju naša napalovačka jednoducho neposkytuje, tak musíme za každú cenu
zabezpečiť plynulý tok dát (nie prerušovaný). Data na napálenie sú počas
procesu pálenia posielané do buffera (FIFO), z ktorého by mali byť plynule
dodávané do napalovačky. To znaméná, že data disku by mali priebežne
dopĺňať data v bufferi tak, aby ich hodnota ostávala na čo najvyššej
hladine. V takýchto sitáciach by sme sa mali vyvarovať rôznym vedľajším
diskovým aktivitám. V opačnom prípade sa môže stať, že disk nebude stačieť
dodávať data do bufferu, jeho zaplnenie začne klesať a ako nahle sa
preruší plynulá dodávka toku dat do napalovačky, je CDčko poškodené a môžme
si ho akurát tak zavesiť do auta na zrkadlo ). Napalovačky, ktoré majú
funkciu BURNPROOF, dokážu prerušiť napalovanie a v zápäti zasa nadviazať na
ukončenú stopu, čiže v tomto prípade nedochádza k znehodnoteniu CD. Pokiaľ
si nie istý, či vaša napalovačka podporuje BURNPROOF, môžte sa o tom
presvedčit pomocou príkazu:
cdrecord -dev=0,1,0 -driveropts=help -checkdrive
Cdrecord 1.10 (i686-pc-linux-gnu) Copyright (C) 1995-2001 Jörg
Schilling
scsidev: '0,1,0'
scsibus: 0 target: 0 lun: 0
Linux sg driver version: 3.1.24
Using libscg version 'schily-0.5'
Device type : Removable CD-ROM
Version : 0
Response Format: 1
Vendor_info : 'ATAPI'
Identifikation : 'CD-R/RW 24X10'
Revision : 'P.MJ'
Device seems to be: Generic mmc CD-RW.
Driver options:
burnproof Prepare writer to use Sanyo BURN-Proof technology
noburnproof Disable using Sanyo BURN-Proof technology
Ako vidíte, tak program nám dáva na výber dva možné parametre, a to "burnproof" a "noburnproof". Z uvedeného vyplývá, že naša napalovačka je schopná používať aj túto funkciu. Keď sme si nakonfigurovali aj súbor cdrecordu, tak syntax uvedeného príkazu je už "kratšia".
cdrecord -v -data moj_subor.iso
Ako som už povedal, prvú prioritu majú parametre v príkazovom riadku,
takže ak dáte do vyššie uvedného príkazu napríklad parameter "speed=12",
začne sa nadefinovaná rýchlosť v cdrecord.conf
ignorovať a
použije sa uvedená rýchlosť v príkazovom riadku.
dvdrecord
je nový prírastok medzi programami v Linuxe.
Autor tohto programu vychádza z programu cdrecord
, takže je
tu takmer 100% kompatibilita. Autor programu dvdrecord
tvrdí, že
tento program je výbornou náhradou cdrecordu, najmä pri napalovaní DVD
CDčiek a oproti cdrecordu vraj sú už opravené niektoré chyby (osobne sa mi
nepodarilo zistit ktoré). Každopádne, ak chcete využívať na napalovanie
ten, nič vám nebráni. Syntax používania tohto programu je totožná so
syntaxou používania cdrecord
-u. Takisto aj konfiguračný súbor,
ktorý je pomenovaný dvdcdrecord.conf
, je totožný.
V linuxe, taktiež nieje problém napalovať aj z CDčka na CDčko. Pokiaľ
ste na pevno rozhodnutý, že nechcete spraviť odbraz CDčka najprv na disk,
tak priame pálenie je možne uskutočniť pomocou parametra
-isosize
.
cdrecord -v -isosize /dev/cdrom
Pokiaľ ste odhodlaný urobiť si najprv obraz CDčka na disk, môžte opäť
použiť program dd
.
dd if=/dev/cdrom of=/tmp/iso_cdcka.iso
Poznámka: Ak bude bootovateľné CD, správí sa aj bootovateľný ISO
súbor (napálim na CD a bude to bootovať). Na tomto istom principe, môžte
spraviť napríklad aj bootovanie na svojich CDčkach. Stačí aby ste si
spravili obraz nejakej bootovateľnej diskety a výsledný image, použili pri
tvorbe hlavného ISO-a, pomocou programu mkisofs
za použitia
prepínačov -b
a -c
.
Pokiaľ chcete vedieť, ako je to s napalovaním AUDIO cédéčka, tak si pod
nejaky adresár nahrajte všetký wav, cdr, au
súbory, ktoré
chcete napáliť ako hudobné CD, a použijte príkaz v jednom z takýchto
možných tvarov.
cdrecord -v -audio track1.wav track2.wav track4.wav ...
cdrecord -v -audio track1.wav track2.cdr track3.au ...
cdrecord -v -audio *.wav *.au *.cdr
Poznámka: Pokiaľ chcete ripovať z originálneho CDčka tieto
súbory, použite napríklad program cdparanoia
na wav, a potom
ich je možné konvertovať do ostatných súborov, napríklad za pomoci programu
sox
zasa do cdr
formátu.
Pokiaľ máte hudobné CD, ktoré medzi skladbami neobsahuje medzery, a
chcete si také napalíť aj vy - treba použiť metódu DAO (Disk At Once).
Štandardne je totižto používana funkcia TAO (Track At Once), ktorá by vám
každý track "odmedzerovala". Najlepším nástrojom na napalovanie v režime
DAO je program cdrdao
. Plus za pomoci prepínača
read-cd
vytvoríte identickú kópiu hudobného cdčka.
Ak by ste mali záujem vytvoriť datové CDčko spolu zo zvukovou stopou, môžte použiť tzv. "zmiešaný mód".
cdrecord -v -data moj_subor.iso -audio track1.wav
Tak, ako ste vo Windows mali simuláciu napalovania, tak isto ju môžte použiť aj na Linuxe. Navyše si takto môžte dobre odskúšať, do akej miery až môžte pracovať s počítačom pri napalovaní.
cdrecord -v -dummy -data moj_subor.iso
Problematika napalovania je dosť obsiahlá téma. Na jej úplne zvládnutie treba prečítať množstvo manuálov. Ak sme tu niečo nespomenuli, čo sme spomenúť mali, dajte vedieť autorom týchto seriálov a my vám s radosťou na vaše otázky odpovieme v poslednom vydaní tohto seriálu. Takže smelo do toho. V budúcom vydaní nášho seriálu vás už Robert Krátký prevedie, vytváraním MULTISESSION a ďalšími zákutiami, ktoré ste tu dnes nenašli.
Nástroje: Tisk bez diskuse
Tiskni
Sdílej: